Vitajte na osobnej webstránke Angeliky Holomáňovej!

Ste tu správne

  • • ak sa zaujímate o výtvarné umenie
  • ak hľadáte do daru umelecké dielo
  • ak zariaďujete interiér obrazmi a neviete si rady
  • ak potrebujete reklamný článok
  • ak máte chuť prečítať si krátku poviedku
 

NOVÉ ZÁMKY mojimi očami

Som obyčajný človek. Mám manžela, syna, chodím do práce. Ak mi zostane nejaký voľný čas iba pre mňa, tak čítam. Čítam všetko, čo mi príde pod ruku, časopisy, beletriu, detektívky, motivačné knihy. Nie som veľmi športovo založená, môj jediný relax v tomto duchu je jóga, ktorej sa pod vedením úžasnej pani Kláry venujem už šesť rokov.

Iba v lete, keď som unavená, sadnem na bicykel a idem na hrádzu. Vietor vo vlasoch mi rozfúka ustarostené myšlienky a aj keď mnohokrát prídem domov s muškami za tričkom, znova sa usmievam.


História nášho mesta je bohatá, paradoxne súčasnosť je bez historického centra. Ale máme novozámocké rezy :-)
Dnešné Nové Zámky sú so svojim počtom obyvateľov ešte stále menším mestom. A to je dobre. Malé mestá majú svoje čaro. Ľudia sa navzájom poznajú, na tržnici vždy stretnete niekoho známeho, anonymita veľkomesta sem ešte nedorazila.

Ale všimli ste si niekedy našu medzinárodnosť?

Na korze maškrtíme zmrzlinu od Albánca, v zlatníctve máme na výber, kupujeme od Chorváta alebo od Turka. A to nespomínam ázijských obchodníkov, ktorí v našom meste nesporne úspešne podnikajú. Čínske reštaurácie máme hneď dve, aj japonské sushi si môžete objednať. Zahraniční lektori vyučujú cudzie jazyky, angličtinu, španielčinu, nemčinu, ruštinu, ženu v burke stretnete aj v našom Tescu. Sú tu Maďari, takí hrdí na svoje kultúrne dedičstvo a samozrejme Slováci, nemôžeme zabudnúť na štátotvorný národ. Okrem tých, ktorí tu už roky žijú, naše mesto obohacujú aj návštevníci.
Čítaj celý text...

Z tvorby

Obraz ku Dňu matiek

Keď som začala chodiť do práce, mala som už vlastné peniaze a tak som si konečne splnila svoj sen. Učím sa kresliť a maľovať. Chodím na výtvarnú iba necelý rok. Je to síce na Základnej umeleckej škole, ale nemyslite si, nie som tam medzi tými malými detičkami... Sme skupina dospelých a naša učiteľka sa volá Magda. Je to mimoriadne všestranná výtvarníčka. Maľuje obrazy, hodvábne šatky, vyrába smalty a tká koberčeky. Také tie ako ich poznáte od starej mamy, zo zbytkov látky. Ale ona do nich votká obraz. Výnimočná podľa mňa je v tom, že dokáže každému napasovať vhodnú techniku tak, aby na jej hodinách vytvoril slušnú prácu. Vlastný obraz alebo kópiu známeho diela, šatku, niečo z keramiky. Čosi, čo si môže zavesiť doma na stenu a mať dobrý pocit, že to vytvoril sám. Myslím, že každý chce mať úspech. Pocit, že čosi dokázal. A jej žiaci to naozaj zažijú. Keď sme chystali výstavu, Magda objednala sololity a každý z nás dostal rovnaký formát. Veľký formát. Na výšku jeden meter, na šírku šesťdesiat centimetrov. Možno ostatným to tak neprišlo, chodia na výtvarnú už 5-6 rokov, pomaly budú robiť záverečné práce na druhý cyklus, ale ja? Tento rok som vlastne len začala! Mala som trému. Na prvej hodine som sololit natrela bielou základnou farbou a bledoružovou načrtla obrysy budúceho obrazu. Vybrala som si Madonu s dieťaťom, detail z obrazu talianskeho barokového majstra Michelangela Merisi da Caravaggia. Pôvodný obraz Odpočinok na úteku do Egypta je olejomaľba na plátne s rozmermi 135.5 cm × 166.5 cm (cca 1597) a nájdete ho v ktorejsi galérii v Ríme. Umelec zobrazil unavenú Máriu, ako jej Ježiško spí v náručí, zatiaľ čo Jozef drží noty pre anjela, hrajúceho na husle. Z celého obrazu sála pokoj, ale mňa zaujalo niečo iné. Zazdalo sa mi, že Mária sa trocha podobá na moju mamu. Na ďalšej hodine mi Magda trocha upravila proporcie a ja som sa s vervou pustila do práce.

 Čítaj celý text...

Z tvorby

Predsavzatie

„Dobre, dobre, sľubujem, že sa pozriem na tie odpovede,“ s nevôľou som kapitulovala na naliehanie mojej dcéry. Viem, že má vlastne pravdu. Som sama už toľko rokov... S jej otcom sme sa rozviedli sakramentsky dávno. Zomrel pred dvoma rokmi a aj pohreb som zariaďovala ja. Jeho rodina od nenapraviteľného dlhoročného alkoholika bočila ako sa len dalo. Celý ten čas som bola sama, dcéra to dobre vie. Bolo treba zarobiť aj okolo domu porobiť, ako chlap. Zvykla som si na samostatnosť. Iné riešenie som vlastne ani nemala. A teraz toto. Zaregistrovala ma snáď na každej zoznamke, ktorá na internete existuje. Statočne vypĺňala profily, orezávala fotografie z dovolenky. Teraz, keď prišli odpovede, je to už naozaj na mne. Pustím sa do toho. Odkedy sa vydala a odsťahovala, naozaj som pocítila osamelosť. Dobre ma pozná to moje dieťa.

Na druhý deň sadám za počítač a s nedôverou otváram mailíky. Pozrime sa, koľko fešákov! Celkom pookrejem. Fotografie sľubujú dobrú ponuku. Nechce sa mi veľa vypisovať a tak navrhujem osobné stretnutie.
Pán číslo jedna sa na stretnutie dostavil v umastených šušťákoch. Dlho som nerandila, asi sa čo-to zmenilo. Už sa asi netreba snažiť urobiť dobrý dojem...

„Kam pôjdeme,“ opýtal sa.
„Tak to teda neviem, taká cenová skupina ani neexistuje,“ preblesklo mi v hlave. Pri káve na staničnej reštaurácii som ledva vydržala polhodinku.
Pán číslo dva vyzeral v skutočnosti ako otec toho z fotografie. Dobre, každý sa chce trocha prikrášliť, ale toto! Dozvedela som sa všetky jeho choroby aj s podrobným popisom liekov, ktoré berie.
Pán číslo tri bol samé prekvapenie. Brucho na fotografii v profile nebolo vidno. Po pár úvodných vetách priznal, že je ženatý. Silná káva!
Pán číslo štyri bol najmenej o desať centimetrov nižší, než priznal na internete. Bulharský meter?
Čítaj celý text...

Z tvorby

Oslava sedemdesiatky

Otec zaštrngal jemne lyžičkou o pohár a všetci zmĺkli. Sme tu celá rodina a ešte pár strýkových najbližších kolegov.

„Život beží, všetkým sa nám to kráti, ale každý deň stále prináša nové zaujímavé veci. Som rád, že žijem tu, v tejto krajine, kde som sa narodil ja aj moje deti, a aj môj vzácny brat Jozef, na oslave ktorého sedemdesiatky sme sa dnes tak radi zišli,“ začal svoj príhovor.

„Tu na tom našom Slovensku je plno problémov, ale v celom svete je to dnes komplikované. A o tom a o svojej pôsobivej kariére by nám mohol porozprávať oslávenec sám, hneď ako si pripijeme na jeho zdravie,“ dvihol pohár.
Nasledovalo živió v podaní našich rodinných speváčok a po štrnganí a odpíjaní sa ujal slova sám strýko.
„Som len obyčajný človek, ktorý mal v živote veľké šťastie. Narodil som sa v krásnej krajine milým ľuďom. Neprejde deň, aby som si nespomenul s úctou na mojich rodičov. Keď som dospel, zasa som mal šťastie. Táto fešanda mi síce ukradla srdce, ale vydala sa za mňa a porodila mi úžasné deti,“ sklonil sa a pobozkal manželke ruku.

„A nemala to so mnou ľahké...“ Kým strýko všetkým pripomína rodinné peripetie, aj ja mám svoje spomienky. V našej rodine je legendou. Vždy vravieval - čo robíš, rob naplno. A on tak naozaj žil. Nezlomil ho socializmus a uspel aj v súčasnom kapitalizme. Bol kresťan a netajil sa tým. Ani svojimi názormi na príchod tankov z Ruska... Bol vtedy asistentom na fakulte, ale komunisti ho odtiaľ rýchlo vyšupovali preč. Dokonca ho aj odsúdili, dostal podmienku za šírenie protištátnej nálady. Keď eštebáci pritvrdili, odsťahoval sa od rodičov, aby ich nočné razie tak nestresovali. Po revolúcii mu opäť ponúkli miesto na fakulte. A on sa tam rád vrátil, s nadšením učil a publikoval. Kým sa dostal do politiky, vyšlo mu sedem kníh.

„...a potom prišla Nežná revolúcia, všetkých nás zachytila v pyžame, bolo to krásne...
Čítaj celý text...

Partneri

 

 

In need for awesomeness, request a quote or just say hello!
*Name:
*Email:
*Message:
closing